Historická dôveryhodnosť Nového zákona – časť 3

Autor: Ján Slančík | 17.1.2011 o 13:05 | (upravené 17.1.2011 o 13:17) Karma článku: 6,11 | Prečítané:  798x

Vonkajšie dôkazy dôveryhodnosti novej zmluvy „Ostatné historické materiály prijímajú alebo odmietajú svedectvo zaznamenané v rukopisoch?" (Montgomery, HC, 31 ) Inými slovami, aké ďalšie zachované zdroje dokazujú jej vernosť, spoľahlivosť a autentickosť?

Podporné dôkazy mimobiblických raných kresťanských autorov

Eusébius vo svojich Cirkevných dejinách III.39 uchováva diela Papiasa, biskupa z Hierapolisu (130 n. l.), v ktorých Papias zaznamenáva reč "staršieho" (apoštola Jána): „Toto tiež povedal starší: Marek bol Petrovým tlmočníkom a pozorne zapísal všetko, čo si zapamätal. Napriek tomu sa neviazal na poradie, čo kedy Kristus hovoril a činil. Veď on Pána nepočul ani nebol v jeho družine. Neskôr však, ako už bolo povedané, pracoval s Petrom, ktorý výuku zariaďoval podľa potreby poslucháčov, nie však v presnom poradí, ako to Pán povedal. Tým sa Marek nedopustil žiadnej chyby, ak napísal niečo tak, ako si to zapamätal. Jedine sa staral, aby to, čo počul, nevynechal, alebo aby nepovedal niečo nepravdivé."

Papias sa taktiež zmieňuje o Evanjeliu podľa Matúša: „Matúš zaznamenal predpovede v hebrejskom (rozumej aramejskom) jazyku.

Ireneus, biskup z Lyonu (180 n. l.), žiak Polykarpa, biskupa zo Smyrny; umučený v roku 156 n. l., bol kresťanom osemdesiatšesť rokov a bol učeníkom apoštola Jána. Napísal: „Základ, na ktorom spočívajú tieto evanjeliá, je taký pevný, že aj samotní heretici svedčia v ich prospech a každý sa snaží rozvinúť svoje osobné učenie začínajúc od nich (evanjelií)." (Proti herézam III)

Klemens rímsky (okolo 95 n. l.) používa Písmo ako spoľahlivý a autentický zdroj .

Ignatius (70-110 n. l.). Tento biskup z Antiochie bol umučený pre svoju vieru v Krista. Poznal všetkých apoštolov a bol učeníkom Polykarpa, a ten zas učeníkom Jána. (Liplady, TIB, 209)

Ignatius vyslovil dôveru Písmu spôsobom, akým založil svoju vieru na pravdivosti Biblie. Mal dostatok materiálu na podporenie dôveryhodnosti Písma .

Polykarp (70-156 n. l.) bol učeníkom Jánovým a v osemdesiatich šiestich rokoch podstúpil mučenícku smrť pre svoje neoblomné odovzdanie sa Kristovi a Písmu. Polykarpova smrť demonštrovala jeho vieru v správnosť Písma.

Tacián (okolo 170 n. l.) usporiadal Písmo a zostavil prvú „harmóniu evanjelií", Diatessaron.

Rané nekresťanské potvrdenie novozmluvných dejín

Negatívni biblickí kritici namietajú, že novozmluvné dokumenty sú nespoľahlivé, pretože ich napísali Ježišovi učeníci alebo neskorší kresťania. Poznamenávajú, že v mimokresťanských zdrojoch sa nenachádza potvrdenie Ježiša alebo Novej zmluvy.

Tacitus

Tacita, Rimana z prvého storočia, považujú za najpresnejšieho historika starovekého sveta. Podáva správu o požiari v Ríme, z ktorého niektorí vinili cisára Nera:

„Aby teda potlačil tú povesť, nastrčil Nero ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval Chrestiani. Pravodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontiom Pilátom popravený. Táto zhubná povera bola síce dočasne potlačená, ale znovu prepukla nielen v Judsku, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti a hanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov." (Tacitus, L, 15.44/434)

Suetonius

Suetonius bol hlavným tajomníkom cisára Hadriána (ktorý vládol od 117 do 138 n. l.). Potvrdzuje správu zo Skutkov 18, 2, podľa ktorej Klaudius v roku 49 n. l. prikázal všetkým Židom (medzi nimi boli aj Priscila a Akvila) opustiť Rím. Dôležité sú dve zmienky: „Židov vypudil z Ríma, pretože tam z podnecovania Chréstovho vytrvale robili nepokoje." (Suetonius, ŽDC, V 25.4/261-262)

Následky rímskeho požiaru zaznamenáva Suetonius nasledovne: „Boli popravovaní kresťania, druh to ľudí prepadlých novej a škodlivej povere." ( Suetonius, ŽDC, VI 16, 261-262)

Josephus

Josephus (okolo 37-100 n. l.) bol farizej z kňazského rodu a židovský historik. Pracoval však pod rímskou autoritou a tak sa snažil neuraziť Rimanov. Následne po svojej autobiografii napísal dve hlavné diela, Vojna židovská (77-78 n. l.) a Židovské starožitnosti (okolo 94 n. l.). Mnohé jeho tvrdenia všeobecne alebo v detailoch potvrdzujú historickú podstatu Starej aj Novej zmluvy. Podporuje protestantský pohľad na kánon, nie rímskokatolícky, ktorý prijíma aj apokryfné knihy. Menuje dokonca názvy kníh, ktoré sú identické s tridsiatimi deviatimi knihami protestantskej Starej zmluvy.

Jakub, brat Ježiša

„Zvolal teda veľradu a postavil pred ňu brata toho Ježiša zvaného Kristus, ktorý sa menoval Jakub, a ďalších. Obvinil ich, že porušujú zákon, a dal ich ukameňovať." (Josephus, ŽS, XX.9.1)

Ján Krstiteľ

„Teraz sa niektorí Židia domnievajú, že zničenie Herodesovej armády prišlo od Boha ako potrestanie za to, ako sa zachoval k Jánovi, ktorý bol nazývaný Krstiteľ; Herodes ho sťal, napriek tomu, že bol dobrý človek a kázal Židom, aby sa cvičili v bezúhonnosti a v spravodlivosti jeden voči druhému a tiež v úcte voči Bohu, a tak sa dali pokrstiť." (Josephus, ŽS, XVIII 5.2)

„V tom čase žil Ježiš, múdry muž..., lebo konal obdivuhodné skutky. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj pohanov. ... a keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, ho neopustili... Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, nevyhynulo dodnes." (Josephus, Starožitnostsi, XVIII 3.3) Vynechané boli miesta, ktoré boli označené ako podvrh pri prepise.

Pôvodný obsah by mohol mať arabský text zo štvrtého storočia (nájdený v arabskom rukopise z desiateho storočia):

„Žil v tej dobe múdry muž nazývaný Ježiš. Mal dobré správanie a považovali ho za bezúhonného. Mnohí zo Židov aj z iných národov sa stali jeho učeníkmi. Pilát ho odsúdil na kríž, na smrť. Tí, čo sa stali jeho učeníkmi, neodpadli od jeho učenia. Zaznamenali, že sa im zjavil tri dni po jeho ukrižovaní a bol živý; podľa toho to mohol byť Mesiáš, na ktorého narážali proroci, keď písali o jeho zázrakoch." (Táto časť sa nachádza v arabskom rukopise s názvom Kitab Al- Unwan Al-Mukallal Bi-Fadail Al-Hikma Al-Mutawwaj Bi-Anwa Al-Falsafa Al-Manhud Bi-Haqaq Al-Marifa.)

Tallus

Tallus písal okolo roku 52 n. l. Žiadne z jeho diel sa nezachovalo, máme len niekoľko čiastočných citácií v dielach iných autorov. Jedným z týchto autorov je Julius Africanus, ktorý žil okolo roku 221 n. l. Citoval Tallusa v rozhovore o tme, ktorá nastala po ukrižovaní Krista: „Nad celým svetom nastala najstrašnejšia tma, kamene sa lámali pri zemetrasení a mnohé miesta v Judsku a iných oblastiach boli zničené. Túto tmu Tallus v tretej knihe svojich Dejín nazýva, čo mi nedáva zmysel, zatmením Slnka." (Julius Africanus, Chronography, 18. 1, v Robertsovi, ANF)

Africanus spája tmu, ktorú Tallus vysvetľuje ako zatmenie Slnka, s tmou, opísanou v Lukášovi 23, 44 -45, ktorá nastala pri ukrižovaní.

Plinius Mladší

Bol rímsky autor a správca. V liste cisárovi Trajánovi okolo roku 112 n. l. Plinius opisuje ranokresťanské pobožnosti:

„Tvrdili však, že celá ich vina alebo pomýlenia boli iba v tom, že sa schádzali v určitý deň pred úsvitom, spieval i striedavo pieseň k pocte Krista ako Boha a zaväzovali sa prísahou nie k nejakému zločinu, ale že sa nedopustia krádeží, lúpeží ani cudzoložstva, že dodržia dané slovo a nezaprú majetok im zverený, až budú požiadaní o jeho vrátenie. Potom sa vraj rozchádzali a opäť sa zhromažďovali k požívaniu pokrmu, úplne obyčajného a nevinného..." (Plinius Mladší, Listy, 10:96,338)

Talmud

Spisy Talmudu s najväčšou hodnotou záznamov o historickom Ježišovi boli zostavené v rozmedzí rokov 70 až 200 n. l ., počas takzvaného Tannaitského obdobia. Najvýznamnejším textom je Sanhedrin 43a: „V podvečer, v deň Paschy, bol Ješu povesený. Štyridsať dní pred popravou  vyšiel posol a zvestoval: Bude ukameňovaný, pretože sa zaoberal čarodejníctvom a navádzal Izrael k odpadnutiu. Nech príde každý, kto môže povedať niečo v jeho prospech, a nech sa zaňho prihovorí. Pretože však nič nebolo povedané v jeho prospech, bol povesený v podvečer Paschy!" (Babylonský Talmud) Novozmluvné detaily potvrdené týmto textom hovoria o skutku a čase ukrižovania, a zároveň o snahe židovských náboženských vodcov zabiť Ježiša.

Lúkiános

Lúkiános zo Samosaty bol gréckym spisovateľom z druhého storočia, ktorého diela obsahujú sarkastickú kritiku kresťanstva. Vo svojom diele O Bohoch a ľuďoch píše:

„Kresťania..."dosiaľ uctievajú toho veľkého človeka, ktorý bol v Palestíne pribitý na kríž za to, že uviedol do života ten nový kult...Títo namyslenci sú totiž presvedčení o tom, že budú úplne nesmrteľní a že budú žiť naveky; preto tiež pohŕdajú smrťou a mnohí z nich sa sami vydávajú úradom. A potom, ich prvý zákonodarca ich presvedčil, že sú si navzájom bratia, len čo zaprú a pominú gréckych bohov a budú sa klaňať tomu svojmu ukrižovanému mudrcovi a budú žiť podľa jeho prikázaní. Preto opovrhujú zhodne akýmkoľvek majetkom a považujú ho za spoločný, hoci tento názor prijali bez toho, aby sa im dostalo nejakej bezpečnej záruky." (Lúkiános zo Samosaty, OBL, 11-13, 225-226)

Dr. Geisler píše o Lúkiánovi: „Napriek tomu, že Lúkiános bol jedným z najsilnejších kritikov cirkvi, poskytol, mimo Novej zmluvy, jeden z najbohatších záznamov o Ježišovi a ranom kresťanstve." (Geisler, BECA, 383)

Mara Bar-Serapion

Sýrčan Mara Bar-Serapion písal koncom prvého až začiatkom druhého storočia svojmu synovi Serapionovi. List obsahuje zreteľnú z mienku o Ježišovi:

„...Čo získali Židia odsúdením svojho múdreho kráľa? Hneď nato sa ich kráľovstvo rozpadlo... Ani múdry kráľ nezomrel navždy; žil ďalej v učení, ktoré zanechal." (Britské múzeum, sýrsky rukopis, dodatok 14, 658;citovaný Habermasom, HJ, 200)

Evanjelium pravdy

Následne po Ježišovej dobe sa niekoľko nekresťanských skupín rozvíjalo vo voľnom vzťahu s cirkvou. Jedni z úspešnejších boli agnostici. Túto knihu z druhého storočia napísal asi Valentín (135 - 160 n. l.). V niekoľkých častiach potvrdzuje pravosť Ježiša ako historickej postavy:

„Pretože keď ho videli a počuli, prisľúbil im, že zakúsia, privoňajú a pocítia milovaného Syna. Keď sa im zjavil učiac ich o Otcovi... Pretože sa zjavil v tele." (Robinson, NHL, 30:27-33; 31:4-6)

„Ježiš trpezlivo znášal utrpenia, pretože vedel, že jeho smrť sa pre mnohých stane životom... Bol priklincovaný na drevo; na kríži verejne vyniesol Otcov edikt... Životom sa vyčerpal na smrť. Vyzlečením pominuteľných šiat si obliekol nepominuteľné, ktoré mu nikto nikdy nemôže vziať." (Robinson, NHL, 20:11-14, 25-34)

Skutky Pontského Piláta

Popri rozsiahlych nekresťanských zdrojoch o Kristovom živote existujú ďalšie, o ktorých sa zachovali zmienky, ale samotné diela nikdy neboli objavené. Aj keď sa údajný oficiálny dokument, Skutky Pontského Piláta, nikdy nenašiel, okolo roku 150 n. l. sa o ňom zmieňuje Justín Martýr a okolo roku 200 n. l. Tertulián. Justín píše: „Výraz „prebodli moje ruky a moje nohy" bol použitý v súvislosti s klincami z kríža, ktorými boli pripevnené jeho ruky a nohy. Po ukrižovaní si hodili lós o jeho plášť a tí, čo ho ukrižovali, si ho medzi sebou rozdelili. Že sa to naozaj udialo, môžete si zistiť zo Skutkov Pontského Piláta." (Justín Martýr, Prvá apológia, 35)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

AUTO

Výrobu jediného osemvalca v histórii Škody stopla kríza

Škoda vyrobila len 49 kusov modelu 860.


Už ste čítali?